Pred 23-oma rokmi..
Vonku je okolo nuly, sneží. Stojím pred obchodom a strážim niekoľkomesačného brata v kočíku. Hompáľanie kočíka nezaberá, brat od plaču už celkom zbrontovel. Nohy ma oziabu a ruky ešte viac. Do obchodu vôjsť nemôžem, s kočíkom je to zakázané. A nemôžem sa ani vzdialiť od kočíka. Našimi končinami práve otriasajú hororové príbehy o unesených deťoch a ich predajom za hranice.
Dnes..
„Zákaz vstupu s kočíkom do predajne”, neveriacky čítam oznam na vchodových dverách potravín. Sekundu rozmýšľam, chcem sa otočiť a odísť. No potrebujem len šľahačku, a nebudem sa predsa kvôli nej trepať do vzdialenejšieho supermarketu. Nechcem dráždiť predavačky, a tak malú nechávam v nedávno zrekonštruovanej minipredsieni prevádzky. Cestou k chladiacemu boxu ju kontrolujem. Zachytávam jej začudovaný a vystrašený pohľad. Vzápätí spúšťa rev akoby ju drali z kože. V duchu zahromžím, rýchlo sa premiestnim k pokladni a pri platení sa pýtam predavačky, čo ich viedlo k tomu, že si na dvere dali toto hlúpe obmedzenie. Je to prvé miesto, kde som sa stretla s niečím takýmto, a to som s malou a jej kočíkom navštívila už pekné číslo obchodov. V žiadnom z nich som nemala pocit diskriminácie matky s dieťaťom. Predavačka zahapká po dychu a zhrnie mi dôvody: dieťa v kočíku si prevrhlo na seba fľaše, iné dieťa poškodilo tovar a nejaká mamička kradla do kočíka... Hodím na ňu nechápavý pohľad a ponáhľam sa k svojmu slzy roniacemu dieťaťu. Nabudúce sem už nepôjdeme, sľubujem jej a utieram jej slzičky z líčok.
Dieťa v kočíku a bariéry. Ako som sa stala matkou, vnímam ich oveľa viac než predtým. Najčastejšie sú nimi schody. A skostnatelé myslenie ľudí. Stretávam sa s nimi pri vstupe a výstupe z autobusu, pri vybavovaní pošty, pri návšteve úradov, lekára, pri opúšťaní perónu na železničnej stanici nášho hlavného mesta... A ešte nedávno by mi ani len nenapadlo, že prekážky budú klásť aj v potravinách Coop Jednota v Zlatovciach pri Trenčíne.
Za posledné desaťročia sa zmenilo snáď všetko. A zmeny sa dejú nepretržite. Čo sa ale nemení, je myslenie podaktorých ľudí a základy ich sociálneho správania. Tie u nich ostávajú, bohužiaľ, stále tie isté. Tak ako u predavačiek spomínaných potravín.