Stojím pri okne, pozorujem ulicu, keď tu sa mi naskytá scéna ako z filmu. Prišlá rodina energicky vyskakuje z auta a ako v tranze vyhadzuje z kufra smútočné vence. Po prekonaní letovej fázy dopadajú tieto na trávnik pred domom. S nadvihnutým obočím hľadím na následné horlivé ošklbávanie vencov. Keď sú stuhy s rozlúčkovými vetami v dostatočnej vzdialenosti od vencov, na tvárach rodiny z Turca badám úľavu. Odbehnem od okna a kričím na rodičov, že turčania sú pred domom a vyzerá to tak, že sa zbláznili. Mama po mne výchovne fľochne pohľadom a vyjde von uvítať smútočných hostí. "Áaaaničkáááá, dušáááá mojááá, júúúj, a ktože nám to vlastne zomrééél????? Príídeme my k ujčinke a ujček na dvorééé!!!", vzlykavo "spieva" mäkkučkým turčianskym prízvukom teta Elena. Mama, ešte stále nechápajúc, zodvihne jednu stuhu zo zeme. Stojí na nej: "Milý ujček, spomíname na Teba." Chvíľu je ticho ako v prázdnom kostole. Nikto nevie, ako sa má tváriť. Bránice sa nám pomaly sťahujú do kŕča, myká nám ústnymi kútikmi, ale ani jeden z nás sa nechce začať smiať. Veď predsa smútime a chichúňať sa v tejto situácii je viac než choré! Potláčajúc smiech, poberieme sa dovnútra. V obývačke padne teta Elena do kresla a srdcervúco sa rozplače. Nech jej už teda konečne povieme, komu prišli na pohreb. Bolo im predsa oznámené, že zomrel otec (t.j. môj dedko a ich strýko). Ich prvá cesta vedie teda k babke, chcú jej kondolovať, a čo nevidia – dedko, áno ich ujček, ktorého už tri dni oplakávajú - sa špacíruje po dvore! V prvom momente ich napadne, že vidia jeho ducha. Zostávajú sedieť v aute a navzájom sa uisťujú o neklamlivom, reálnom obraze. Ktorýsi z nich dokonca nahlas vysloví úvahu, že čo ak vstal dedko z mŕtvych... Keď im dedko zakýve na privítanie, v panike zvrtnú volantom a hybaj k nám po vysvetlenie.
Spoznanie pravdy ich teší, aj neteší. Sú radi, že dedko žije, ale zároveň sú skormútení zo správy, že zomrel ich bratranec (dedkov syn).
Veľký omyl sa objasní, jasné je aj to, kto to poplietol. A my sa cez slzy rehoceme ako kone. Nech nám ujo Jano odpustí. I keď ktovie, či to na nás nenarafičil práve on :)
Pre väčšinu z nás sú dušičky časom spomienok na tých, ktorí tu už nie sú. Mnohí spomínajú s pietou, zapaľujú sviečky na znak viery a nádeje, oddávajú sa hlbokému smútku. A niektorí si pripomínajú aj tie humorné situácie zo zosnulými. Veď oni sami tvrdili, že humor je soľou života. Tento príbeh sa stal necelých 17 rokov dozadu. V mysli zapaľujem sviečku za všetkých, ktorí mi boli blízki a už nie sú medzi nami.
